Slnko sa ospalo predieralo medzi oblakmi, zatiaľ čo dedinka menom Novoť, ktorá bola celá zahalená v trblietajúcej sa bielej prikrývke, ešte tuho spala. Pomaly ju prebúdzalo k životu svojimi letmými lúčmi. Predieralo sa cez stromy, hladilo čerstvo napadnutý sneh a lemovalo široké kopce, kým sa dostalo až k samote pod lesom. Na miesto, kde sa nachádzala rozprávková chalúpka Stará izba. Opradená tajomným tichom prichádzajúceho rána skrývala dvoch mladých ľudí v objatí lásky.
Keď sa Ria zobudila v Matejovom náručí, bola naplnená šťastím. Porozhliadla sa po izbe. Cez husto riasenú záclonu prenikali prvé slnečné lúče, ktoré osvetľovali izbu ladenú v ľudovom štýle. Pomaly sa posadila a bosou nohou sa dotkla koberca. Bol mäkký a príjemný. Vstala a podišla k oknu. Chvíľku stála nehybne pri okne, pohľadom lemovala oravskú oblohu sfarbenú do červena, očami prebehla po kráse Babej hory a Vysokých Tatier. „Všade je taký pokoj“, povedala si a v duchu bola vďačná, že má to šťastie byť tu.
S ním.
Po špičkách sa vrátila do postele k Matejovi, ktorý ju zvedavo sledoval pohľadom, už nespí. Matej si Riu ešte na chvíľu privinul k sebe a z prúžkovanej periny sa stal ich osobný raj. Nežné a pomalé bozky v horúcom objatí vystriedalo šteklenie, chichotanie sa zavŕšené bláznením sa s vankúšmi. „Presne takéto okamihy s ním milujem“, pomyslela si Ria a usmiala sa na Mateja.
Milovala na ňom všetko. Jeho vôňu, dotyky, to akým spôsobom sa k nej správal. A milovala aj to, aká bola pri ňom. Bláznivá, zamilovaná a tak bezstarostne šťastná. Presne ako v toto ráno. Presne ako vo chvíli, keď mu zaliala čaj a spoločne si pripravili raňajky. No na jedlo ani jeden z nich nemal chuť. Miesto toho skončili opäť v objatí. Pohodlný ružový gauč sa stal svedkom ich lásky.
No deň bol až príliš krásny nato, aby ho strávili za zatvorenými dverami. Matej navrhol prechádzku a Ria súhlasila. Na perách sa jej zjavil ľahký úsmev, ktorý hovoril za všetko.
Pod nohami tichučko praskal silno zamrznutý sneh, Matej chytil Riu za ruku a spoločne kráčali lesom. Len oni dvaja. Aspoň na chvíľu takto sami. Dnešok mal byť len ich. Ukradli si tento deň jeden pre druhého. Nevzali si so sebou prácu, mobily ostali vypnuté, ušli pred hlukom veľkomesta, zabuchli dvere pred všetkými povinnosťami a rozhodli sa len vychutnať si prítomnosť jeden druhého a toho všetkého krásneho, čo ich obklopovalo.
Bezvetrie a ticho, ktoré len sem tam preťal zvuk padajúceho snehu zo stromov. Všetko okolo sa zdalo akési neporušené. Priam dokonale krásne. Sneh tu bol čistejší ako v meste, čas ubiehal pomalšie a láska? Tá dostala zelenú. Matej a Ria ruka v ruke prechádzali lesom. Znenazdajky sa mu však Ria vytrhla, skryla sa za obrovský strom a hodila doň guľu. V očiach jej zbadal to šibalstvo, do ktorého sa zamiloval. Urobil to isté. Netrafil zámerne. Ria sa smiala, uhýbala pred snehovými guľami a vločkami padajúcimi zo stromu. Neuhla však Matejovej náruči, v ktorej nakoniec skončila.
Nežné objatia a zopár bozkov v snehu vystriedalo spoločné kŕmenie vtáčikov a srniek pri chate. Drobné semienka, ktoré Ria na moment zohriala v dlani, vložila do kŕmidla, kam takmer okamžite priletel prvý hladný zvedavec. Spoločne sa s Matejom dívali ako vyzobáva slnečnicu. Jabĺčkami zas potešili srnky. „Neuveriteľné“, pomyslela si Ria. „Boli tak blízko a predsa sa nebáli“, povedala si pri pohľade na mladé srny, ktoré si pochutnávali na dobrotách.
Keď sa zdalo, že je spoločného bláznenia dosť, Matej navrhol sánkovanie. Ria len mlčky prikývla a po chvíli si spoločne zaspomínali na detské časy. Spúšťali sa na saniach, veselo výskali a smiali sa. Prebudili v sebe detskú dušu, ktorá sa skrýva v každom z nás. Tak spontánna, bezprostredná a nadšená. Rovnako ako tieto chvíle, ktoré spoločne zažívali.
No keď napokon smiech vystriedala únava, ruka v ruke sa vrátili do chalúpky.
Vymrznuté líčka roztopil praskajúci oheň v krbe, dlane zohrial čaj a v objatí jeden druhého sledovali západ slnka. Tento spoločný výlet im ukázal, čo je to intimita. Že sú to chvíle, kedy sú tu jeden pre druhého. Chvíle, kedy sa môžu spoznávať a znova objavovať to, čo už vedia. Znova sa do seba zaľúbiť. A spoločne vytvárať spomienky. Sedieť len tak v objatí a šepkať si slová lásky, spoločne kŕmiť hladné sýkorky, skákať po snehu a fúknuť tomu druhému vločky do tváre, spoločne sa smiať, roztopiť zamrznuté líca, len tak počítať hviezdy na nebi, sedieť na peci a nájsť šteklivé miesta toho druhého, alebo si zapáliť prskavky a dlho sa dívať na ich odraz v očiach svojej lásky. Takéto chvíle tvoria spomienky, pri ktorých nám úsmev ostáva na perách o trošku dlhšie.
Ďakujem rodinke Zavoďanových z Novoti za možnosť fotografovať v tejto nádhernej chalúpke Stará izba.
Moja veľká vďaka patrí aj Vám, Ria a Matej, boli ste skvelí.
Celý fotopríbeh z tohto zamilovaného zimného fotenia nájdete na mojej webovej stránke či facebookovom profile Milan Matuška photography ©.
